Jdi na obsah Jdi na menu
 


Domov důchodců a sociálních služeb Kremnica, Slovensko

29. 5. 2010

Domov dôchodcov a domov sociálnych služieb v Kremnici sa nachádza v peknej podhorskej časti Kremnice. Je zariadením  pre  34 seniorov a dospelých so zdravotným postihnutím s telesnými, zmyslovými a duševnými poruchami v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja.

 

Felinoterpia v DD a DSS Kremnica

Naši obyvatelia mali vždy blízky vzťah k mačkám, ktoré sa pohybovali v areáli domova. Kŕmili ich, hladkali, ale sa s nimi aj hrali. Veď mnohí z nich mali mačky  doma. A tak im dobre padlo, že pri zmene prostredia si našli svojich miláčikov.

 

Prečo sme sa rozhodli pre animoterapiu?

Chceli sme obyvateľom nášho zariadenia spestriť život v novom prostredí prítomnosťou zvieratiek, a to nielen pre zábavu, povzbudenie  ale aj liečbu.

Tak sme skúsili  canisterapiu – terapiu so psíkom. To neuspokojilo naše  predstavy, pretože sme chceli, aby naši obyvatelia mali možnosť byť so zvieratkom počas dňa a nie obmedzene. Psík ich navštevoval len jeden deň v mesiaci a nebol pri  nich, keď ho oni potrebovali.

 

V čase rozhodovania nás upútali články o felinoterapii v časopisoch Pes a mačka a Moja Mačka, ale aj informácie získané prostredníctvom internetu. Tak sme sa zoznamili s pani Steničkovou z Brna. Bolo to dosť namáhavé hľadať pozitívne informácie o felinoterapii, aby sme ju mohli prezentovať pred zamestnancami zariadenia a postupne aj pred obyvateľmi. Nebol každý zástancom tejto myšlienky.

Obľúbencom sa stala mačka Barborka -  terapeutka. Prešla veterinárnym vyšetrením, očkovaním, pravidelným odčervovaním. Terapeutkou ju aj všetci volali. Bola ako plyšová hračka, okrem jedla potrebovala len veľa lásky a nehy. Ona sa každému,  kto si ju obľúbil a koho si ona vybrala, odmenila pradením..

Nebývala priamo v budove s obyvateľmi, ale občas v nej prespávala. Vyhľadávala obyvateľov  a oni ju. Barborka si rada sadla do ich lona. Tieto návštevy sa opakovali, mali na našich klientov pozitívny vplyv. A tak sme ju raz našli aj pri  obyvateľke s ťažkou demenciou, ako ju volá k sebe slovami „či-či-či“. Barborka k nej prišla a sadla si jej do lona. Obyvateľka ju hladkala  pekne po chrbte od hlavy po chvost. Občas ju chytila aj silnejšie, ale po zamraučaní ihneď povolila. Barborka aj napriek tomu zotrvala v jej náručí a keď odchádzala,  pani volala za ňou „mačka, nechaj, daj“, hoci predtým obmieňala len dve slová „áno“ alebo „hej“. Naša terapeutka pre potešenie prichádzala aj k nevidiacej obyvateľke, ktorú hladkanie kožúška upokojovalo a dostávala hneď  aj spätnú väzbu vo forme pradenia. Aj sluchovopostihnuté si ju brávali na izbu a hrávali sa s ňou s klbkami vlny.

Keď sa nám táto terapia s Barborkou úspešne rozvíjala, po jej úmrtí nastal problém, či budeme pokračovať v našej priekopníckej práci s felinoterapiou alebo to necháme. Bola by to už škoda nepokračovať v nej, keď si už obyvatelia zvykli na prítomnosť mačky  a my sme pre túto prácu vyvinuli maximálne úsilie.

V areáli domova  sme mali azylantov – mačky a kocúrov, ktoré prišli od iných majiteľov. Medzi nimi boli aj májové hravé mačiatka a pre dve z nich sme sa rozhodli.. Veď do neskorej jesene sa s nimi hrali obyvatelia na dvore. Dali im aj mená - bielo- sivej meno Božka a strakatej Fatima.

Tak prišli vo februári po veterinárnych vyšetreniach, očkovaní, sterilizácii, odčervení, po založení  očkovacieho preukazu do budovy. Začali navštevovať obyvateľov. Hľadali sa navzájom. Pre jedných je zaujímavá večne hravá Fatima, pre iných kľudná Božka. Keď sú spolu, sú rovnako hravé. Majú vybudovanú ohrádku na konci chodby na svoju hygienu, kŕmenie a spánok. Z ohrádky si obyvatelia mačky berú, alebo ich odtiaľ opatrovníci – zamestnanci odnášajú na izby, alebo do spoločenskej miestnosti. Je zaujímavé ako sa obyvatelia s nimi rozprávajú, nájdu  si k nim cestu aj tí na invalidných vozíkoch. Dívajú sa na ich akrobatické a niekedy až kaskadérke kúsky. Pri nich zabúdajú na svoje bolesti a problémy.

Sú aj takí, ktorí sa o ne starajú. Češú ich, kŕmia, čistia WC, nosia vodu., ale idú s nimi aj na vychádzku na vôdzke. Jedna obyvateľka  im dovolí  si  poobede zdriemnuť aj  v jej posteli: všetky spia spolu, Božka pri hlave a Fatima panej pri nohách. Pani číta knihy o mačkách, aby nemali žiadnu krivdu, pozoruje ich, či im nič nechýba a volá ich bábikami“.

Veľké „divadelné“ predstavenie robia mačky v spoločenskej miestnosti na preliezkách,  s hračkami, orechmi, zátkami, klbkami, myškami. Obyvatelia im ich hádžu, ale aj zbierajú, keď si ich mačky stratia, a tak si ani neuvedomia, ako sa pohybujú. Mačky sú za to vďačné, pradú im, olizujú im ruky, túlia sa k nim a po takomto vystúpení im na lone zaspia. Nie je výnimkou, že spia navzájom.

Naše mačičky, hoci ešte nemajú rok, idú sa pozrieť aj k obyvateľom do izieb a hrajú sa  tam. Vyhľadávajú ich pozornosť, lásku a nehu. Za odmenu im prinášajú radosť, smiech, zmysel života, uspokojenie.

Veríme, že sa v krátkom čase  myšlienka zavedenia felinoterapie v nám podobných zariadeniach rozvinie a bude plnohodnotnou terapiou aj na základe relácie Cesty nádeje Slovenskej televízie, ktorá sa natáčala práve v našom zariadení. A 9. 5. 2009 bola odvysielaná. Pretože sme prvé zariadenie sociálnych služieb na Slovensku kde malí chlpatí, štvornohí miláčikovia sú spoločníkmi našich obyvateľov 24 hodín denne.